Prečo dobrovoľne nepočúvam rádiá

Verklík. Rádiá dnes tuším plnia úlohu kazeťákov. A to značne plytkých. Kedysi bolo dostupnej hudby málo a tak sme si ju nahrávali. No dnes v rádiách dávajú stále dookola to isté.

Akákoľvek stupidita sa dá zhitizovať donemotným opakovaním.

Toto tvrdenie som začal hlásať pred mnohými rokmi ešte ako člen nejakých tých amatérskych kapiel. Stačí si zobrať primitívnu melódiu (melódia nie je podmienkou) a hrať ju (napríklad na skúške) dostatočne dlho a začne sa vám páčiť. Na podobnom princípe pracujú aj rádiá a generujú hity.

Donedávna som chodil do posilňovne, kde furt dookola otáčajú jednu kazetu. Niekoľko stupídnych hitov sa točí stále dokolečka, ako keď si šteňa naháňa vlastný chvost. Po pol roku ma to donútilo kúpiť si MP3 prehrávač. Akože nič v zlom, ale tie hity, čo tam idú sa nedajú zvládať. Aspoň nie denne 2×. Nie je to liek.

Potom sme prešli do inej posilňovne a tam zas reve rádio. Po pár dňoch som sa bol opakovane pozrieť, či naozaj ide o rádio. Niekoľko hitov sa tam totiž točí denne stále dookola, celkom, ako keby to šlo z kazety. Počas tréningu si zakaždým obseriem (diplomatickejšie to povedať odmietam) niekoľko miestnych oberstupidít, kde sa nejaký pablb pomocou až troch tónov melódie hodnej škôlkara pri klavíri snaží nájsť záchranný pás. Keď sa mu to stále nedarí, zvýši o oktávu a bľačí ešte menej príčetne. „Více téhož“ ako gradácia vždy funguje, stačí zosilniť a kultúra je hneď silnejšia. Oproti tomu ktorýkoľvek mikrožbirčí hit znie ako hit hodný prváčika. Z pomocnej, ale aj to je pokrok. Akordy síce stále len tri, ale tónov melódie je viac. Tuším až päť. Aj slov v texte – s tými treba šetriť. Intelektuálnu masáž strieda depresívne rezignovaná duchaplnosť hodná predsedu vlády, z ktorej sa dozvedáme, že keď to nejde, tak to nejde. Ideálny hit do posilňovne, fakt.

Ak, nebodaj, príde hovorené slovo, je zle. Spíkri sú síce majstri improvizácie, ale vlastne ani nič iné, ako improvizáciu už veľmi nevedia. Sú výborní v plnení času počtom slov. Slovná hnačka, intelektuálne sterilná. Naliehavý hlas spíkra vám odníme vlastné myšlienky a vtiahne vás do vnímania ničoho. Možno sa vám zdá, že to tak má byť, že je to fajn. Nuž čo. Čas možno zabíjeť na mnoho spôsobov.

No a potom reklama. Naliehavá, stresujúca, falošná. A bum, bum, bum, už sa nám valí ďalší hit!

Väčšina slovenskej „hudobnej“ produkcie je značne simplexná. Tu už nejde ani o stredný prúd, ako skôr o strednú bažinu. Uviaznete v nej a ďalej sa už nedostanete. Venovať svoje uši a čas do tejto produkcie znamená nespoznať nič iné. Obeť rozhlasu má pocit, že keď TO už hrajú v rozhlase, musí to byť jó sakra niečo. A keď to počujete desiaty krát, máte pocit, že to tak vlastne asi má byť. A nakoniec sa vrátime k starému hulákaniu „v dolinááách trasú sa ovčie stáda“.

Za socializmu bol predpis, koľko percent hudby mohlo byť kapitalistickej, koľko socialistickej a koľko československej. Počúvajúc rádiá sa mi zdá, že taký zákon asi platí dodnes.

No je možné, že poslucháč sa týchto pesničiek dožaduje. V takom prípade som zas mimo. Zaklapnem na uši slúchadlá a pustím si tam niečo onakvejšie. Napríklad zvuk vtákov spievajúcich v lese.

21.08.2007

• Komentáre k článku (4)