Ako si archivovať život?

Príval informácií valcuje hodnotu dát. Hudba, filmy, fotky, texty, weby, software… Dostatok zo všetkých strán. Pamäťové médiá sa nám plnia rýchlejšie, ako pamäťové mozgové bunky. Čo s tým?Pred pár rokmi som si všetky a to dosť obšírne dáta dal za 2000 korún vypáliť na jedno CD. Bol to priam malý zázrak. Mal som poruke úplne všetko. Stačilo mať v mechanike disk.

Nechcem sa vracať až do histórie, kedy som mal na PP 06 20 megový harddisk a pocit, že tak obrovský objem dát sa nedá nikdy naplniť. Ani do časového obdobia Didaktik Gama, kedy som si kúpil externú disketovú mechaniku, ktorú bol tiež dosť problém naplniť…

Potom sa však CD disky začali hromadiť. Všade ich bolo veľa a ako vykúpenie z temnoty prišli DVD. Veľmi rýchlo sa však znížili ceny harddiskov a začalo sa oplatiť valiť dáta priamo na ne. V súčasnosti badám, že sa mi v pracovni hromadia harddisky až po hrdlo naplnené dátami.

A to vôbec nezbieram filmy! Filmy žerú miesto priam exponencialne…

Nové dáta vznikajú šialeným tempom. Preč sú doby starého jedno megapixelového foťáka. Mám desinu. Jedno bežné fotenie = minimálne zopár sto mega dát, dva tri giga bežne. K tomu bežná robota s webom, mnoho textov, státisíce majlov, z ktorých mnohé už ani nečítam – nedá sa.

Majly neborákov píšúcich z @azet.sk, @zoznam.sk a iných free mailov sú anonymné. Anonym – najlepší to kandidát na úsporu času.

Ak opustím prostredie počítačov, situácia je rovnaká.

Televízor nesledujem. Ale minule som s hrôzou zistil, že ak by som ho sledovať chcel, mám 2 možnosti:

• buď budem čumieť naslepo, čo kde nacvaknem celkom náhodne
• alebo si otvorím čitateľský klub čítačov televízneho programu.

Len televízny program na ponašom hovoriace televízne staničky zaberá na jeden deň bežne toľko textu, ktorý by v hladkej sadzbe (bez zarážiek, odstavcov a obrázkov) naplnil 60 bežných knižných strán. V normálnej sadzbe by to bola jedna normálna kniha.

V obchodoch sa ponúkajú celé regály tovaru. Voľné chvíle neexistujú. Plní nám ich rádio, všadeprítomná reklama, mobilné telefóny. Všetkého je dostatok a všetko je nové a stále novšie.

Kto už by na internete hľadal nejaký článok z minulého týždňa, ak medzitým vznikli tisícky iných? Kto by čítal klasikov literatúry, keď on-line je okamžite dostupné obrovské množstvo informácií. Je to síce skoro bez výnimky balast, ale je to čerstvý balast!

Informačná doba prináša informácie v takom množstve, že prestáva byť možné sledovať ich. Pojem ako archív začína byť smiešny. Načo sa hrabať v starej hlušine, ak vzniká stále novšia?

Množstvo vecí, ktoré môžeme mať je neobmedzené. No obmedzená je naša pamäť.

Len si skúste riadne upratať tú poličku na chodbe. Áno, tú, kde ste neboli pár rokov. Nájdete tam veci na ktoré ste dávno zabudli. Boli pre vás dôležité, zaplatili ste za ne. A hľa – pár mesiacov a váľajú sa v prachu. A zavadzajú. Nemáte kam dávať len nedávno kúpené veci.

Aj v počítačových dátach je to podobné. V archíve by som vedel nájsť veľmi zaujímavé veci. Ale to by som sa musel najskôr začať vŕtať v státisícoch (nepreháňam) adresárov naplnených miliónmi súborov. Mnohé mám len pre istotu. Iné mi bolo ľúto zmazať.

Začínam pozorovať, že čo sa vypáli na DVD, alebo na prenosný harddisk, ako keby už neexistovalo.

Ostáva dobrý pocit: mám tie dáta. Ale neviem aké.

A tak pre istotu kupujem ďalšie a ďalšie disky, aby som na ne ukladal novovznikajúce dáta. Ktovie, či sa k nim vôbec ešte niekedy vrátim.

Rád by som si pozrel staré fotky svojho papúcha. Mám ich. Na niektorom disku. Tak do dvoch hodín by som ich našiel. Čiže – ako keby som ich ani nemal. Túžba pozrieť si jednu konkrétnu sériu fotiek mi za dve hodiny času nestojí.

Žijeme v šialenej dobe. Nie som si istý, či nemíňame svoj životný čas sledovaním niečoho, čo stratí cenu skôr, než na to stihneme zabudnúť. Na naše zmysly útočia čoraz silnejšie podnety, ktoré bojujú o našu pozornosť. A my ju dávame.

Je škoda, že sa nedá archivovať život. Otázka znie, či by sme mali vôbec čas sa k nemu ešte vrátiť.

• Komentáre k článku (2)