Ako som moliam v kuchyni krky vykrúcal

Mole. Nemám rád týchto podnájomníkov. Neplatia podnájom a drzo odjedajú z mojej múky. Lietajú pred nosom a nútia nás, obyvateľstvo, k aplauzu. No aplauz, ani potlesk nestačí.

Pozrite, poviem vám to na rovinu. Nechce sa mi upratovať každú chvíľku. Keby som to robil, nemám s moľami problémy. No pečiem si chlieb a to má následky. Domáci chlieb (môj overený recept nájdete na www.chudnutie-ako.sk) znamená prácu s múkou. A múka je potom všade. Niečo sa obtrie, niečo zostane. A jedného dňa sa objavia. Niekedy ich donesiete v ovsených vločkách, inokedy v múke. Ale donesiete si ich.

Už prvá moľa znamená, že by to chcelo revíziu kuchyne. Vždy sa nájde nejaký zastrčený sáčok s nejakými semenami, alebo múkou, kde sa tieto potvory udomácnia.

Upratovanie v kuchyni? To je tak minimálne na pol dňa. Desiatky sáčkov, vreciek, nádob je treba prezrieť. A keď už sú povykladané, chcelo by to umyť, povymieňať, pretriediť. A práca rodí prácu. Zrazu sa pristihnete, že v mene demolizácie kuchyne (alebo dezmolácie?) v kúpeľni sprchou umývate tú zbytočnú 50 ročnú krištáľovú misu, ktorá už 50 rokov slúži ako málo účinná lapačka prachu a zaberač priestoru vzadu na poličke. Nikdy ste z nej nič nejedli, aby sa nerozbila. A nerozbila sa preto, že ju nikto nepoužíva. Ani nepotrebuje. Je vzácna, ktosi ju komusi v rodine daroval pri nejakej príležitosti. Tí, čo by si pamätali kto to bol sú už pár rokov mŕtvi.

Preto sa upratovaniu moľacích hniezd vyhýbam. Už viem, aké časové následky to má.

Aj tento rok sa objavili u mňa mole. Pol roka som sa snažil s nimi vychádzať po dobrom. No minulý týždeň ich už bolo toľko, že sa nezmestili do kuchyne. Chodili si odpočinúť na moje uteráky v kúpeľni. Poletovali po izbe a kontrolovali, či v počítači nie je niečo chutné. Robili si z ventilátora kolotoč.

V kuchyni sa už nedalo nadýchnuť bez toho, aby ste pritom zo šesť molí nevdýchli.

A preto som po prvý raz v živote skúsil na mole zaútočiť jedmi a lektvarmi najrafinovanejšími. V drogérii som našiel nejaké moľolapky. Taký lepkavý papier, ktorý je naparfumovaný ako sexi molica. A moliaci si na ňu sadnú, ako mucha na lep. Hotovo.

Vopred varujem, že ak je tu niekto zo Slobody hmyzu, nebude sa mu to páčiť. Taký moľací chalan sa po prilepení na tento papierik dosť dlho snaží opustiť svoje lepovisko. Márne. Preto som aplikoval milosrdnú eutanáziu. Alebo to bola poprava? Rana z milosti.

Papierik nalepený v skrinke.

Detail po poprave. Hnusný moľací ignorant! Nevie si ani sadnúť na pascu podľa nákresu výrobcu. Sviniar.

Táto pasca spôsobí, že moliaci sa z dôvodu nalepenosti v dobe molej ruje nedostavia na samičku. Hotovo. Mole sú v keli.

No nejedovatá nástraha bola malou náplasťou na moju moľavú zlosť. Do nákupného košíka som pribalil ešte aj jed na mole. Silný. A hneď dva! Také voňavé sáčky.

Doma som sa dostal aj k čítaniu návodu. Je písaný štvrťmilimetrovým písmom a lupa ktorú nosím zo sebou vždy nestačila na rozlúštenie svetlozelených mikroskopických písmeniek. To až objektív pomohol.

Dočítal som sa, že som sa stal šťastným majiteľom jedu na šatníkové mole. No veru – šťastný som nebol. Chcel som krky vykrúcať potravinovým. Stovka v keli. Čo s tým? Zahodiť?

Zavesil som teda aj šatníkový jed. Jeden do kuchyne, druhý do kúpeľne.

O tri dni som si uvedomil, že sa niečo zmenilo. Sú preč.

Nie je ani jedna moľa. Ja sa môžem v kuchyni zhlboka nadýchnuť bez strachu. To už áno.

Som slobodný. V poličkách s múkou môžem mať porozsýpané čokoľvek a stačí ak budem upratovať raz za… za… …no tak to si teda ešte dobre rozmyslím.

• Komentáre k článku (7)