Blog – prepadlisko, či výťah?

Blogy a sa stali významnou súčasťou internetu. Môžu vás pohltiť, môžu vás znechutiť. Môžu z autora spraviť idiota i idol. Môžu vám odsávať čas i spríjemniť dlhú chvíľu. Pohľad autora na písanie internetového obsahu.

Blogy menia tak trocha “tvár internetu”. Možno si ešte spomeniete, ako v správach televízií pred pár rokmi redaktori správ hlásili o internete úplné bludy. Hovorili o ňom ako o raji pre kriminálne živly a sex a ako o médiu, ktoré človeka vháňa do závislosti. To bolo v čase, kedy konektivita bola pre väčšinu ľudí nedostupná. Potom si rovnaké televízie a médiá začali zriaďovať svoje vlastné weby a do správ sa zrazu začal dostávať nový vietor. Bulvárne výkriky o internete preplnenom pornografiou a návodmi na teror boli nahradené nadšenými výkrikmi moderátorov “navštívte našu webstránku”.

V tom čase vznikali aj prvé blogy. Blog bol niečím novým. Napríklad popri inej práci, alebo webe si niekto začal publikovať, čo ho na potulkách internetom zaujalo. Blog tak slúžil, ako “živý filter”.

Objavovanie sa nových autorov na rôznych blogoch si, samozrejme, všimli aj dravci. Dravci sú redakcie, ktoré zúfalo číhajú na nový obsah a na témy o ktorých by sa dalo písať. Sú “potrební”, potrebujú nový text na to, aby prežili. Nečudo, že “pod svoje krídla” zobrali aj niektoré blogy. Vytvorili pre písanie podmienky a vo svojich médiách mu vyčlenili náležitý priestor na reklamu. A tak dnes možno internet pre mnohých ľudí už ani tak neznamená webstránky, skôr blogy.

Stratené v mori

V súčasnosti tak len na slovenských blogoch vznikajú denne stovky článkov najrôznejšej kvality. Tak veľký prísun materiálu je ako čerstvá voda pre pstruhy. Stále je niečo nové, stačí kliknúť a máte zaručene čerstvé informácie. Je ich tak veľa, že sa to ani nedá sledovať.

Pohľad autora

Písanie do periodika je písanie textov s krátkou životnosťou. Písať pre niektorý časopis, noviny, alebo blog je tak trocha sizyfovská práca. Akokoľvek dobrý materiál vyklopíte zo svojho kýblika na piesoček, za pár dní je to všetko preč. Čitatelia prídu aj na druhý deň a očakávajú, že nájdu novú, lepšiu, vtipnejšiu prácu už pripravenú pre ich skúmavé, kritické oko. Staré je zabudnuté, “davaj” nové. To môže autora hnať k tomu, aby pracoval viac, aby sa zlepšoval, aby písal pravidelne. No môže to aj odradiť.

Ak sa pozerám na štatistiky čítanosti článkov, tie, ktoré som uverejnil na blogu (a v periodikách) vo mne vyvolávajú istú depresiu. Sú stratené. Napríklad prvý deň si článok prečíta 2000 ľudí. Druhý deň 50 ľudí. Tretí deň dvaja. A potom za ďalší rok si ten text pozrie spolu ďalších 100 ľudí. Ak v tom článku píšem niečo nadčasové, čo by mohlo byť zaujímavé aj pre iných čitateľov, tento text už nikdy nemajú šancu nájsť.

Skrýva sa na serveri, do ktorého pribúdajú tisíce podobných článkov mesačne. Nemáte veľkú šancu medzi nimi hľadať – obrovský objem textu je aj pre vyhľadávače oriešok. Aká je šanca, že sa podarí nájsť práve jeden starší článok medzi státisícmi iných?

Rýchločitatelia noviniek

Zo štatistík čítanosti článkov sa dá vidieť aj to, že čitatelia blogov sú trocha povrchnejší. Len tak si snoria po blogoch a hľadajú rozptýlenie, zábavku, či iné perly ducha autorov. No nezvyknú ísť veľmi do hĺbky. Ak ich článok aj zaujme, ohodnotia ho, podiskutujú, pochvália.

Ale nespravia to, čo by som – logicky – očakával. Ak ma zaujme nejaký článok konkrétneho autora, mám tendenciu hľadať od neho viac článkov. Ak ma zaujíma určitá téma, chcem sa o nej dočítať viac. Práve takto sa väčšinový návštevník blogu správať nezvykne. Nájde zaujímavý článok, “omrkne” ho a ide hľadať iný, zaujímavejší. Veď je ich toľko…

Navigácia usmrcuje

“Spoluvinníkom” tohto stavu je aj to, že blogy bežia na automatizovaných redakčných systémoch. To sú internetové aplikácie do ktorých autor vloží nejaký text a systém ho automaticky publikuje – čiže zaradí do menu, vloží článok ako najnovší na hlavnú stránku. Princíp navigačnej štruktúry týchto systémov triedi texty mechanicky na základe dátumu vzniku článku. Čím novší, tým viac na očiach. Ak zajtra o ôsmej ráno vydám článok, o desiatej už nebude na hlavnej stránke blogu. Hotovo, koniec, spadla klietka. Ak chcem zas čitateľov, musím napísať ďalší článok.

Keďže píšem svoje články do viacerých médií, môžem porovnávať. Napríklad články o chudnutí vydávam na blogu vesely.sme.sk ako aj na svojom webe chudnutie-ako.sk. Na blogu je čítanosť takého článku v prvých hodinách po vydaní excelentná. Podľa atraktivity názvu a času vydania to môže byť pokojne aj niekoľko tisíc čitateľov. (Stovky minimálne.) No potom je koniec, článok je definitívne stratený. (Cez víkend vydané články mávajú rádovo nižšiu čítanosť a svoj handicap už nikdy nedobehnú.)

Rovnaký materiál uverejnený na monotematickom, obsahovo a nie časovo štruktúrovanom webe je však schopný pritiahnuť stovky čitateľov – denne. Web s niekoľkými desiatkami kvalitných článkov je schopný dosahovať dennú čítanosť jednotlivého článku na blogu. Ak uverejním na blogu 50 dobrých článkov za 50 dní, na šesťdesiaty deň je s nimi koniec. Návštevnosť klesne k bodu mrazu a texty sú stratené. No rovnaké články uverejnené na samostatnom webe môžu byť vystavené aj niekoľko rokov a nájdu ich denne noví a noví čitatelia.

Články, ktoré majú čo povedať a nestratia aktuálnosť sa preto len na blog neoplatí dávať. Sú čítané len jediný deň. Sú prístupné aktuálne pripojeným ľuďom zhruba v čase do 24 hodín od vydania článku. Tí čitatelia čo sa pripoja o dva – tri týždne neskôr ten článok už na blogu na 99,999% nenájdu. Nebudú hľadať – kvantita zabíja. Na jeho mieste sú iné texty. Nových článkov je tak veľa, že nie je reálne sledovať aj tie staršie.

Ako autorovi mi začína prekážať fakt, že článok umiestnený na blogu, či v inom periodiku, tak rýchlo zmizne zo scény. Ak napíšem nejaký text, chcem ním niečo povedať. Keď chcem niečo povedať, chcem byť počutý (čítaný). No do blogu sa nedá niečo len povedať, lebo to zanikne. Treba hovoriť stále. Treba kričať a prekričať. Inak ste zabudnutí. Ale málokto dokáže denne produkovať plnohodnotný, kvalitný, hodnotný text. Ľahkosť publikovania a potreba jeho periodicity zvádza k písomnému táraniu. Vznikajú tak miliardy písmeniek slovnej vaty. Kvalita článkov na blogoch je značne nevyrovnaná…

Ale vráťme sa ešte k časovej štruktúre navigácie na blogoch.

Keď napíšem text, ktorý môže ľuďom pomôcť (potešiť, pobaviť), je mi ľúto, ak sa po 24 hodinách stratí zo sveta prostým mechanickým stlačením medzi “staré” na stránke 12. Alebo na stránke “>>staršie”. Chcem, aby ten text ľudia našli vtedy, kedy ho potrebujú. Nie len náhodne, ako kratochvíľu nudy. Dal som si prácu s písaním, aby text mohli ľudia čítať. Na blogu slúži skôr, ako zábavka, ako časoplnka. Je to len tichý výkrik v hurhaji lacného trhoviska. “Prečítajú si môj článoček, šéfko! Zadarmo ponúkam. Mladá pani, ráčia kliknúť na tento textík…” Taký výkrik počuje len niekoľko ľudí, ktorí boli náhodou nablízku. A nikdy nie tí, ktorí – nekupujú na trhovisku. Máloktorý boháč hľadá pravú perlu v búde s lacnou bižutériou. No… Možno ešte tak perlu za cenu bižutérie – to by šlo.

Včeličky prirastené ku kvetinke

Zaujímavou vlastnosťou mnohých čitateľov blogov je vernosť médiu – ak to tak mám nazvať. Veľa čitateľov navštevuje blog denne a sledujú “cvrkot”. Majú už vytypovaných svojich obľúbených autorov. Ak autor blogu začne písať na inom mieste – napríklad na vlastnej stránke – títo čitatelia za ním nikdy nepôjdu, nebudú ho aktívne hľadať. Zostanú na “svojom” blogu.

Ako autor teda môžem týchto ľudí osloviť len ak budem publikovať práve na tom médiu, kde zvyknú “sedieť”. Aj keď na internete sú milióny webov, veľa ľudí má svoje zabehnuté rituály. Navštívia “tých svojich” pár webov čo je nové a hotovo. Človek má tendenciu vracať sa tam, kde to už pozná.

SEO: na cudzom poli sa seje ťažko

Istým zlepšením dohľadateľnosti článkov na blogu by mohli byť praktiky týkajúce sa optimalizácie textov pre vyhľadávače. Tie môžu byť mierne účinné, no len v málo konkurenčných oblastiach.

Blog: takže ako na tom zarobíme, kolegovia?

Zvyšujúci sa záujem o blogovanie si už všímajú aj niektoré firmy. Zakladajú si vlastné blogy v nádeji, že tým pritiahnu lacným spôsobom zatiaľ neošúchanej formy reklamy nových klientov. Nápad je logický a zmysluplný. Otázka však znie, ak dlho to bude fungovať a či to bude fungovať. Kým sa takto bude správať len málo firiem, môže ísť o účinný spôsob reklamy. No účinný možno aj preto, že tí prví sú často progresívnejší, majú nápad, odhad, ako narábať s internetovým médiom citlivo. Akonáhle by sa blog začal stávať hromadným nástrojom na reklamu a propagáciu, stane sa menej účinnou formou propagácie.

Veľmi nerád by som videl, ako sa to o pár rokov všade hemží “blogmi”, ktoré sú len skryté formy reklamy a spamu. Mať blog, v ktorom firma informuje o novinkách zo svojho odboru môže byť veľmi dobrý nápad. No nesmie sa to zvrhnúť na reklamnú masáž – to väčšina čitateľov okamžite rozpozná a ignoruje. Je však otázne, či pre firmy nie je výhodnejšie svoj blog viesť na svojom vlastnom webe. Blog môže byť účinné komunikačné médium. No viesť ho len na niektorom veľkom portáli pri iných blogoch môže značne predražovať jeho tvorbu. Texty sa totiž strácajú v “prepadlisku času”. Na veľké blogy sa príliš neoplatí písať nadčasovo platné texty. Iba ak by ste si viedli aj ich archív na svojej firemnej stránke…

Alternatíva či balast?

Blog je často označovaný za alternatívu “oficiálnych” médií. Môže na ňom publikovať ktokoľvek a čokoľvek. Tak to aj vyzerá. Veľké množstvo textov je nekvalitných, nudných. Stratíte veľa času, kým sa naučíte zobať v tejto sýpke. Triediť medzi kvalitnými a mizernými textami nie je jednoduché. Cena za čítanie originálnych perál je preosievanie ton bahna.

Tomu sa snažia napomôcť rôzne matematické modely, ktoré by texty publikované na blogoch nejakým spôsobom triedili a vyhodnocovali. Čitatelia môžu za články hlasovať, môžu ich hodnotiť. Články tak potom možno triediť:

  • podľa čítanosti (Bulvárny názov vynesie “hore” aj mizerný text.).
  • podľa popularity (Objektívne, ale väčšinové kritérium. Menšinové žánre a témy bezpečne zaniknú.)
  • podľa počtu reakcií v diskusii (Konfliktogénne témy bodujú, napríklad v článkoch o Windows sa zúrivo diskutuje o Linuxe, čo však nič nevypovedá o vlastnom článku, ani jeho hodnote…)
  • podľa iných kritérií (Kombináciu informácií z čítanosti, diskutovanosti článku, hodnotenia…)
  • manuálny výber (Viacerí administrátori môžu interne bodovať texty a dostať ich tak medzi “odporúčané” články, no odráža to ich vkus, nie je to “objektívne” kritérium. Osobne by som ho však považoval asi za ideálny spôsob výberu. Tým sa však dostávame takmer do stavu klasickej produkcie periodík, kde obsah filtruje redakcia. Ak nám spôsob filtrácie redakcie vyhovuje, periodikum sa nám bude páčiť asi dlhodobo.)

Žiadny systém neposkytuje celkom objektívny pohľad na kvalitu. Je len pomôckou v orientácii medzi balastom a perlami. Kto však chce sledovať najnovšie články, tento systém triedenia si užije ťažko, pretože nové články ešte nemajú odmerané parametre. Ak chceme sledovať len lepšie hodnotené materiály, vidíme ich až so zdržaním.

Blog číta hlavne človek, ktorý sa sám chce a má čas sa hrať na svojho osobného šéfredaktora. Triedi “dodaný materiál”, hodnotí, vyraďuje. Tento autor je hlupák, tamten píše zaujímavo, ale nevie gramatiku. Tento babrák je tu nový, dlho asi nevydrží. A henten to zas skúša s básničkami.

Blog? To je len reality show v prostredí internetu v trvalom priamom prenose. Sledovanie úspešných i úbohých pokusov rôznych ľudí o písanie. Ľúta kritika v diskusii k článku a ukrivdené pokusy autora o sebaobranu. Masové virtuálne kameňovanie jedného autora a nosenie na rukách druhého.

Nepíšeš? Nie si.

Blogger sa môže stať vcelku populárnou osobnosťou komunity, ktorá sa na danom blogu stretáva. Môžu to byť stovky, či tisícky návštevníkov, ktorí daného autora uznávajú, radi ho čítajú a berú jeho názory. No stačí chvíľu nepísať a je koniec. Publikum ide okamžite tlieskať k vedľajšej búdke. Staré je zabudnuté, nech žije kráľ. Na internete je kráľov stále dostatok. Ak nie je poruke dobrý kráľ, uspokojíme sa aj s horším – hlavne nech je poruke a zadarmo.

Determinácia fenoménom zadarmo

Je tu ešte jeden aspekt, ktorý silne ovplyvňuje to, o čom a ako sa píše – a nepíše. Ide o “finančnú cenzúru”. Písanie na blog je písaním zadarmo. Písanie pre veľké internetové časopisy je honorované… …no – mizerne (ak sa teda chcem vyhnúť vulgarizmom). To značne ovplyvňuje výber autorov a výber autorov ovplyvňuje aj témy o ktorých sa píše. Ľahšie je prejsť si pár článkov a vytvoriť kompilát, ako vyrobiť vlastný, pôvodný text.

Písať, ako koníček sa, samozrejme, dá. Bohatý, skúsený, šikovný a múdry človek môže mať svoj blog, kde si proste píše pre radosť, alebo pre zábavu. No písanie zaberá dosť času. Pri lukratívnom a zaujímavom povolaní sa človek často nepotrebuje “zviditeľňovať” prostredníctvom písania. Poznám niekoľko takých ľudí. Vedia perfektne formulovať myšlienky, majú vtip, nápady, zaujímavé témy. Ale nepíšu. Ani nebudú. Nestíhajú. Svetská sláva im je poľnou trávou. Honoráre elektronických médií stačí vidieť raz a stačilo – opakovaný vtip nie je vtipný.

Otázka teda znie, kto vlastne píše na slovenský internet? Poznal som mnohých bratislavčanov, ktorí boli v IT veľmi zbehlí. Písali do konferencií (pozdravujem FIDO) a dnes ich už niet. Sú mimo “dianie”. Nepíšu (načo?) a mnohí už ani nebývajú na Slovensku (načo?).

S istou dávkou odvahy sa teda dá povedať, že to, čo čítame na internete je produkcia značne nereprezentatívna. Schopní autori často zmiznú z obehu, pretože písaním na internet sa živiť nedá (živoriť áno). Kto vie písať, má väčšinou informácie, ktoré sa dajú predávať mnohonásobne drahšie, než len formou článkov na internete. Bežné “papierové” médiá sú schopné platiť násobok, úspešné periodiká viacnásobok. (Majú však aj menší priestor, preto si môžu medzi autormi vyberať.)

Aj preto cítime nedostatok schopných autorov vo väčšine elektronických médií.

Internetový obsah zarába. Zatiaľ však primálo. Preto sa na internete stretávame s autormi, ktorí z nejakého dôvodu nepotrebujú, nechcú, alebo nevedia zarobiť iným spôsobom. Stretneme sa tu s ľuďmi, ktorí píšu preto, že ich to baví, že chcú niečo povedať, alebo pomôcť. Myslím tým, samozrejme, autorov produkujúcich plne pôvodný obsah, nie redakčné kompilácie prevzaté z agentúr a iných médií.

Príklad: napísať dlhší odborný a plne originálny text (na základe testovania, vlastných skúseností, porovnávania, alebo štúdia, teda nie odpísaný z anglického originálu), zaberie zhruba deň práce. (Konkrétne tento článok som písal spolu vyše 7 hodín počas troch dni. Veľa inej práce popri tom sa už stihnúť nedá.) Pri mnohých článkoch je to ešte časovo náročnejšie. Treba zhromaždiť a overiť fakty, vyrobiť, a pre internet pripraviť obrázky. Napísať niekoľko strán textu, opakovane ich po sebe prečítať. Znova overiť tvrdenia. Za uverejnenie takého materiálu sa (v prepočte na strávený čas) zarobí zhruba toľko, koľko sa platí upratovačkám za bežnú údržbu kancelárie. Iste – písanie je niečo príjemnejšie, ako čistenie firemných záchodov. Ale…

Ale stačí jedna lepšia ponuka a autor sa väčšinou navždy stratí zo scény internetového diania. No a upratovačka zaň asi odborné články písať nedokáže. Zatiaľ čo ona bude ďalej vyťahovať podlahy handrou, bývalému autorovi súkromné firmy zaplatia neraz násobky toho, čo sa dá zarobiť v médiách.

Diskusia = paralýza

Keby sme aj celkom ignorovali finančnú stránku veci, je tu aj emocionálny rozmer. Diskusia na mnohých weboch a blogoch býva niekedy mimoriadne agresívna a deštruktívna. Dokonca by som dal rovnítko – čím vyššiu má web návštevnosť, tým viac psychopatov a negatívne naladených ľudí sa potĺka po diskusiách. Žiadny článok im nie je dosť dobrý a skritizujú všetko pod čiernu zem.

Taká nálada dokáže nejedného autora úplne znechutiť. Aj keď vieme, že diskusie k článkom číta len malé percento čitateľov, môžu rozleptať aj posledné kvapky zvyšku autorovej motivácie písať.

Za tie roky písania som si všimol, že stupeň negativizmu v diskusných fórach je často ovplyvnený aj sviatkami. Články, ktoré som publikoval napríklad cez vianoce, či v prekrásnych letných dňoch, mávali tie najhoršie reakcie čitateľov. Iste – veľká časť čitateľov sa skladá zo zamestnancov, ktorí musia trčať v práci. Od nudy čítajú internet a namosúrení na celý svet ťukajú svoje príspevky k článkom. Vylievajú si svoju zlosť a frustráciu. Ak sú v práci cez víkend, alebo cez sviatky, majú obzvlášť zlú náladu. Dnes už je však penetrácia internetu v domácnostiach pomerne vysoká, tak tento jav nie je až tak vypuklý. Ale ešte v roku 2005 to bolo dosť citeľné.

Blogy, fóra a osobný rast

Ak by som mal menovať niečo, pre čo sa naozaj oplatí písať aj pri nulovom honorári práve na internet, je to osobný rast. Kto aktívne píše (stačí aj “len” do fór, e-mailových konferencií) má vlastný blog a debatuje s čitateľmi, získava rutinu, akú by nikde inde nezískal, ani nakúpil.

  • Stáva sa z neho tak trochu expert na komunikáciu. Okolnosti ho učia písať krátko a vecne. Vyjadrovať sa zrozumiteľne. Nepoužívať zbytočné slová. Nepredvádzať sa, ale hovoriť k veci… Tým sa, ako autor, zlepšuje v písaní a ako človek v komunikácii. Môže sa začať venovať písaniu aj profesionálne. Získava sebavedomie (ak predtým chýbalo :-))
  • Aktívnou účasťou na internetových fórach zas nasáva mnoho informácií. Stáva sa odborníkom. Učí sa vidieť veci v súvislostiach. Kto sleduje rok, alebo dva odborné internetové fóra (trebárs o počítačoch) získava veľký objem znalostí. Môže sa tým neskôr začať úspešne živiť.

Písanie a verejné publikovanie textov na internete je vždy živá konfrontácia. Je to lepšie, ako napísať knihu, či článok do novín, pretože v diskusii k článkom získava autor okamžitú spätnú väzbu.

Ak napíšem text a väčšina ľudí s ním nesúhlasí, musím začať uvažovať o téme hlbšie – mohol som spraviť nesprávne závery, napísať niečo chybne… Ak je diskusia nulová, možno som nezaujal. Písanie na internet tak nielen umožňuje, ale aj prudko akceleruje osobný (aj osobnostný) rast. A to je faktor, ktorý sa nedá kúpiť, ani zaplatiť. Často je práve to jedným z dôvodov, prečo sa oplatí písať aj napriek nízkym (žiadnym) honorárom.

A tiež je to dôvod, prečo neuznávam anonymné písanie do fór. Písať texty a myšlienky bez zodpovednosti za to, čo hovorím nie je záväzné. Nenúti ma to uvažovať o správnosti tvrdení. Anonymné bľabotanie vo fórach je možno milá zábavka, ale neprináša rozmer osobného rastu. Ak anonymita podporuje nejaký rast, je to skôr rast osobného hulvátstva, hostility a negativizmu. Nič, čo by obohatilo. Pisateľa, ani čitateľa. Ak mám čo povedať, napísať, pokojne sa pod to podpíšem. Čitatelia nemusia so mnou súhlasiť, ale nebudem strácať čas písaním anonymných textov len zo strachu z nesúhlasu a neuznania.

Pravidelné aktívne (písané, čítané, hovorené) venovanie sa určitej téme človeka zušľachťuje, zlepšuje jeho “silu”, či “svaly na mozgu” :-). Ako príklad môže slúžiť napríklad fórum, na ktorom sa písomne bavíme o chudnutí. Denne písať a čítať si príbehy ľudí znamená venovať téme sústavnú pozornosť. O to úspešnejší je potom človek v chudnutí aj “naozaj”. Stáva sa expertom. Rovnako je to s inými odbornými konferenciami – o fotografovaní, bubnovaní, webdesigne, posilňovaní s činkami, chove papagájov…

Je však pár autorov diskusných príspevkov, ktorí píšu mimoriadne pútavo, ale nemajú žiaden blog, ani web. Píšu anonymne po rôznych fórach. Ich príspevky sú cenné a, žiaľ, dosť dobre ukryté v mori balastu pod nejakú prezývku.

Je sloboda. Každý môže napísať čo chce. A to je dobré.

Myslite však na to, že blogy sú bažinou, v ktorej sa stráca materiál, kde zaujímavý text zmizne skôr, než si to často zaslúži…

Kde je zakopaná latka kvality?

V takej situácii je však aj celkové prostredie nastavené na inú kvalitu a myšlienkovú náročnosť textu. Čitateľ internetových e-zinov a blogov je menej náročný. Z donútenia. Zvykol si na to. Namiesto toho, aby zobral do rúk overeného klasika literatúry vo forme papierovej knihy, preosieva prácne piesok internetových článkov v nádeji, že občas nájde zlaté zrnko. Toto hľadanie je zaujímavé, ale papá veľa čitateľského času a elektriny. Ale asi to patrí k našej dobe ňúrať sa po internete a dychtiť po novom texte – nech už je jeho kvalita akákoľvek.

Natláča sa len otázka, či čas venovaný náhodnému snoreniu po písomných klebetách nie je tak trocha vyplytvaný. Či by čítanie preverenej literatúry neprinieslo koncentrovanejší duchovný rast. Ktovie. O to menej by asi rástol internet…

Pre internet sa píše inak, ako do knihy

Na monitore je dlhé čítanie nepohodlné. Texty na internete sa teda čítajú často len povrchne. Väčší úspech máva krátka forma – kratší článok, najlepšie s množstvom obrázkov. Dlhšie, analytické články si síce tiež nájdu čitateľa, ale málokedy na seba zarobia prostým umiestnením na weboch, či blogoch. A tak neraz vôbec ani nevzniknú – ich vznik by bol pridrahý, u nás zatiaľ niet mecenášov internetového obsahu.

Mnoho čitateľov v diskusiách k článkom požaduje prvotriednu kvalitu. Právom kritizujú aj menšie gramatické či štylistické chyby, nedokonale dotiahnutý nápad. Očakávajú prvotriedne čítanie, no nie sú ochotní zaň zaplatiť, kým je text v elektronickej forme. Pokusy o spoplatnenie obsahu na webe sú na našom trhu prakticky vopred beznádejné. Mnoho čitateľov vypína aj reklamu, ktorá býva jediným zdrojom príjmov tvorcov a poskytovateľov nezávislého obsahu.

Kvalitu internetového textu potom teda často definujú nadšenci, amatéri a “dobrovoľníci”. Výsledky bývajú nekonzistentné a náhodné. Často sa objaví nový autor, ktorí napíše niekoľko brilantných blogov a je koniec. Navždy sa kamsi stratí. Možno sa zamiloval, možno dostal prácu, možno sa mu minuli nápady. Škoda.

Písať pre internet pravidelne a aj dobre nie je tak jednoduchá činnosť, ako sa na prvý pohľad možno zdá. Treba sa jej venovať denne, či v iných pravidelných intervaloch. To si žiada svoj čas. A čas sú peniaze. Nejeden autor úspešného blogu si časom položí otázku, či mu stojí za to písať práve pre internet. Odpoveď na ňu býva neraz pomerne jasné nie.

A tak sa na blogoch môže stať aj menej kvalitný text najlepším. Ak sa súťaže nezúčastnia vrcholoví športovci, medaily si podelia najlepší zo slabších.

Píš, píš, píš, lebo ťa zje myš

Kto píše častejšie, produkuje text. Bežia mesiace, články pribúdajú. Ak sa ukáže, že čitatelia reagujú na texty pozitívne, autor môže vážne uvažovať o vydaní knihy – má už v rukách preverený materiál. Je to možnosť, ktorá je fenoménom doby. Dá sa doslova naučiť písať tak, ako to bude pre čitateľov najpríťažlivejšie. No a potom stačí text vydať knižne a ponúknuť ho rovnakým čitateľom. Radi si ho kúpia – mám to overené. Ak sa im páči text na internete (dostupný zadarmo), kúpia si ho s dôverou aj na papieri – v knihe sa číta ľahšie.

A tak význam písania blogov môže mať nečakaný vplyv na osud človeka. Môže pomôcť v jeho osobnom raste, môže priniesť veľa naplnenia a radosti v podobe uznania publika.

Texty na blogoch a v periodikách sa teda akosi potichu strácajú v prepadlisku času. Z najvyšších bydielok v kurníku ich vytláčajú mladšie sliepky.

Písanie zostane dôležitou súčasťou komunikácie ľudí. V dnešnej dobe spejeme do stavu, kedy na seba niekedy už len kričíme alebo sa čítame. Tam, kde sa ľudia stretávajú, často hrá hudba tak silno, že nás zbaví verbálnej komunikácie. Potom ostáva len na seba kričať útržky viet. A tak sa zdá byť efektívnejšie sadnúť si večer k počítaču a napísať, čo som chcel povedať, keď sme sedeli v tej kaviarni. Hudba tam bola pustená tak hlasno, že nebolo počuť vlastného slova. A bolo nafajčené tak, že sa nedalo ani odčítať z pier.

Napísal © Miro Veselý 20.05.2007

Komentáre k článku: Blog – prepadlisko, či výťah?

  1. dafne 20. 02. 2009

    K takémuto užasnému článku žiadne komentáre???? Máš pravdu, je dosť dlhý a málo obrázkov….chi, chi.

  2. Defoe 06. 04. 2009

    Tento článok som si “vygúglil” akousi zázračnou vyhľadávacou podmienkou už dávnejšie, pridal ho do Obľúbených položiek a sem tam sa k nemu vraciam. Považujem ho za veľmi dobrý, a to absolútne aj bez toho mierne ironického podtónu Dafne.

    Pre toho, kto chce začať písať blogy, je však zároveň aj dosť depresívny. Miro si tu ružové okuliare nenasadil a tak skutočne neviem, či mám s blogovaním niekedy začať.

    Dúfam ale, že autora poteší dátum tohoto komentára :-)

  3. Eriva 02. 12. 2009

    Pre mňa veľmi zaujímavý článok, aj poučný. Povzbudil ma k napísaniu reakcie naň. Doteraz som bola len pasívnym čitateľom textov na internete. Na mňa tento článok nepôsobí depresívne. Práve naopak! Najmä časť o osobnostnom raste. Možno sa pokúsim o zdokonaľovanie komunikácie aj touto formou.

Pridajte komentár:

Napíšte váš komentár k článku...

Vyplňte ešte: