Naklonený ústav - 09 - Ôsme poschodie
Zo šuflíka 1985 – 1993. Upozornenie: Mená, názvy a príbehy použité v texte sú vymyslené. Akákoľvek zhoda s realitou je náhodná.
8. poschodie
Vedúci civel na biely papier pred sebou.
Výkaz práce, strana 16
Doc. Dr. K. Chorľavá, CSc.
Ak teda máme zhodnotiť plnenie plánu, ktorý som si pred piatimi rokmi vytýčila a jeho výsledky, musíme podotknúť ako predeterminujúci faktor skutočnosť, že progradujúci ráz podozrenia na chronickú laryngotracheobronchitídu zostal u mňa zatiaľ nepotvrdený. Aj tak však táto okolnosť zohrala podstatnú úlohu pri pokusoch o realizáciu plánovaných úloh. K danej situácii však pristúpilo aj podozrenie na nešpecifickú, neurologicky zatiaľ nepotvrdenú noxu v oblasti os frontalis, bolo preto zrejmé že rozvrhnuté témy syntetického charakteru sa budú musieť redukovať predbežne na heuristické práce, respektíve na spomenutý korpus. Pokiaľ ide o prognózu, výhľad na nasledujúce plánované vedeckovýskumné témy dovoľuje smelšie, ako v minulosti zhrnúť náročné diela syntetického charakteru, monografie a korpusy, rad publikovaných knižných prác a štúdií, ak pravda vec nenarazí na prekážku, ktorú avizuje najnovší výsledok skúšky moču.
Vedúci prestal čítať a zamyslel sa, načo vlastne slúži výkaz práce. Tento sa podobal skôr na chorobopis. Výkazy práce však patrili asi k jedinej písomnej a archivovateľnej zložke činnosti VÚTP. Vedúci pozrel na hodinky a šiel zavrieť okno. O pár sekúnd nato však aj cez sklá prenikol vzdialený výkrik:
– Nech už konečne niečo robia s tými výsledkami, tak už robte niečo s tými výsledkami, vy máte vývoj! –
Do toho sa miešal rehot z vedľajšej kancelárie, kde sa pilo šampanské. Veď predsa niekedy treba aj spláchnuť prach.
Vtom však zazneli tupé pravidelné a ťažké údery z vyššieho poschodia. To M. Brégeši poštval hladné prasa na tajomníka Zlatého, ktorý sa práve vrátil z nemocnice. Tajomník vrieskal a prasa radostne kvičalo, pretože sa tešilo, že sa s ním niekto hrá na naháňačku. Po chvíli všetko utíchlo.
Jediné, koho táto aféra nevytrhla zo škriepky boli docentky Chorľavá a Bronchivá.
– Ak sa nazdávate, – syčala docentka Bronchivá – že môj pravidelný žlčníkový záchvat, ktorý mám vždy v utorok a vo štvrtok medzi desiatou a dvanástou hodinou je slabší, ako hlas vašich vredov, tak ste na omyle.
– Nezabúdajte, že mne už nezaberá ani rehabilitačná liečba.
– Rehabilitácia? Tá MNE nezaberá už od puberty.
– Tak od puberty?! JA, už ako šesťročná som trpela diagnózou bronchitis chronica acuta exacerbans a to s plazivým priebehom!
– To je toho. V tom veku som ja skoro umrela na bilaterálnu bronchopneumóniu, komplikovanú generalizovaným oedemom cerebri.
– Lenže vážená kolegyňa nesmiete zbúdať na to, že mojou ústrednou diagnózou je pankreatitída. A tá pri komplikovanom priebehu laryngotracheobronchitídy a za súčasného spolupôsobenia protrahovaného nástupu klinických príznakov strumanodosneho deja sa priebeh MÔJHO ochorenia rapídne zhoršuje. MNE nepomohli ani Karlove Vary.
– Vary? Tam som začínala. Beznádejné. Skúšali všetko. Smrdáky, Mariánske lázně, Dudince, Bardejov, Trenčianske aj Skalné Teplice, Luhačovice, Piešťany…
– Áno, poznám, poznám veru. Všade som márne bola. Vyšné Hágy, tam som dostala srdcový kolaps. Kyselka, Korytnica, Ružbachy, Lúčka… Všetko márne. Pomaly už umriem.
– Aj ja už umieram. Niekoľko rokov.
– Mne primár Kuklivý sám povedal, že to že žijem je veľký zázrak.
– Kuklivý je dobrý, ale ja mám radšej docenta Mordomalého.
– Mordomalý je príliš úzko špecializovaný. Ale poznáte na onkológii prednostu Egreška?
– Ach Egreško, ten mi už nedáva nádej. Ani Mydlárček na chirurgii.
– Ani mne nedávajú nádej, ale Mlynárček je veľmi sympatický.
13.02.1993