Naklonený ústav - 02 - Prvé poschodie
Zo šuflíka 1985 – 1993. Upozornenie: Mená, názvy a príbehy použité v texte sú vymyslené. Akákoľvek zhoda s realitou je náhodná.
1. poschodie
Ing. Gregor Bublivý išiel celý život spať.
Žiaľ k vlastnému výkonu spánku sa dostal len zriedkakedy, nakrátko a už zasa tu bola mučivá prítomnosť bdenia.
Patrí k tej kategórii, ktorí nepretržite behajú, vybehávajú, pobiehajú, plnia kopu úloh a nesplnia nič. Ťažko riešiteľné starosti, či fyzicky nestíhateľné úlohy (pofajčievanie na chodbe, zháňanie súčiastky do holiaceho strojčeka, rituálne popíjanie kávy) mu zaberali toľko času, že sa nemal kedy ani najesť. Ostatne jedenie ho ponižovalo, pretože tento zbytočný úkon je len pustým mrhaním času a peňazí. Preto jeho dni – pospájané nocou, tým čiernym indigom – boli vernou kópiou seba samých.
Ráno si Ing. Bublivý obaril žalúdok žeravým čajom a utekal na ústav. Prišla žeravá káva. Potom sa vyčítavo ozval vred, čo bola pravá chvíľa na prvú cigaretu od jedu. Vred ešte neskončil svoj monológ a už to bola prvá dusivá schôdza.
Schôdze boli jedinou vecou, ktorá donútila Ing. Bublivého, aby nepobiehal. Zvykol preto aspoň zápalisto diskutovať o zvyšovaní rezerv, znižovaní prestojov, zlepšovaní socialistického a zhoršovaní kapitalistického spôsobu života, nevediac o čom sa diskutovalo pred ním a o čom diskutuje on.
Riaditeľ si počas jeho diskusných príspevkov zvykol jednou rukou zakrývať navreté žily na čele a druhou zasúvať pod svoj mäsitý jazyk jeden Nitroglycerín za druhým, pretože Bublivého príspevky sa nedali prerušiť ani po hodine a pol. Veď skúste vstúpiť do 700 – 3 457 slovnej vety o význame proletárskeho internacionalizmu pre faktorovú analýzu elementárnych momentov práce robotníckej triedy, tejto základnej zložky našej socialistickej vlasti stále sa uberajúcej cestou k lepším zajtrajškom na čele s jej vedúcou silou, Komunistickou stranou, touto záštitou mieru a pokroku, vedúcou nezmieriteľný boj proti imperialistickým – ako povedal Lenin – psom a sviniam, ktorí sa môžu tešiť na náš zánik celkom pokojne, pretože sa tešia zbytočne, keď celá naša vlasť, celý náš národ vedno s komunistickou stranou kráčajú po boku nášho bratského Sovietskeho zväzu ruka v ruke so spriatelenými krajinami ku krajšiemu zajtrajšku, ku mierovým časom a nadchádzajúcim oslavám sviatku pracujúcich celého sveta – 1. máju, ktorý je jasným dôkazom víťazstva myšlienky marx–leninského komunizmu a porážky kapitalizmu, ktorý zo svojej podstaty zahníva, čo je len zákonitým procesom, ktorý demaskoval už Marx, a pripravil tým blahobyt pre naše národy, ktoré vďaka Veľkej októbrovej revolúcii v Rusku nastúpili inú, lepšiu cestu, cestu bratstva a súdružskej spolupráce, cestu napredovania a pokroku, cestu mieru a pracovného úsilia, cestu rozkvetu a blahobytu, budovania a napňania odkazu sedemnásteho zjazdu našej vernej Komunistickej strany, ktorá sa stará o blaho robotníckej triedy, roľníkov a inteligencie, aby sme všetci spoločne budovali lepšie a krajšie zajtrajšky a vedno so všetkými pokrokovými silami sveta spoločne a bez strachu mohli zaspievať triumfálnu Internacionálu, túto hymnu každého súdruha, túto perlu medzi piesňami, ktoré môžu osloviť milióny ľudí a smerovať k časom, kedy nebude na Zemi hlad, bieda a strach z fašistickej čižmy, dôsledne šliapajúcej po všetkých hodnotách, ktoré vytvára pracujúci ľud pre blaho spoločnosti, spoločnosti socialistickej, lepšej, radostnej, ktorá spontánne prejavuje lásku svojmu generálnemu tajomníkovi… No proste skúste prerušiť takú vetu, hoc ste aj riaditeľ.
A pritom riaditeľ by sám rád spriadal pavučinky podobných fráz.
Ing. Bublivý síce počas svojích príspevkov sedel, ale cítil, že by lepšie vyzneli, keby pri nich mohol stáť na stole, alebo aspoň na stoličke a prekrásne dramaticky hýbať rukami, slastne sa predkláňať k pracovnému kolektívu schôdze a, a, a… dostať sa časom aspoň do nejakej komisie v zložkách strany.
Jediným, kto Bublivého každé ďalšie slovo dychtivo a nedočkavo čakal bol Ctirad Grošlák. Usilovne si robil husté poznámky do notesa. Cítil, tak preveľmi cítil, že každé Bublivého slovo, akoby vyvieralo priamo z jeho srdca, len to nevedel tak krásne povedať. Od svojej lásky ku strane sa totiž až zajakával, ak chcel o nej povedať niekoľko slov. Nenachádzal však vhodné rýmy na všetky slová a prózou svoje úprimné pocity znevážiť nedokázal.
Po schôdzi prišla obedná prestávka. To bola jediná chvíľa, kedy nestál na sekretariáte nekonečný rad na jediný telefón s mestským signálom. Vtedy Ing. Bublivý vybavoval súrne telefonáty, aby po obede mohol na ich základe konať ďalšie pobiehanie. Po obede sa samozrejme rozumie popoludní, nie, že by azda sám Bublivý obedoval. Na to nezostal čas.
Tesne pred skončením pracovnej doby začali kruhy pod Bublivého očami nadobúdať sýtočiernu farbu a hlad zapríčiňoval postupné vypadávanie niektorých orgánov z činnosti. Pre istotu ešte oblial žeravou kávou vred, ktorý bol celý deň urazený za to ráno. Obliekol si kabát a vydal sa na ťažkú cestu z úradu do postele. Lenže cestou stretol aspoň jedno pozvanie na kávu, pri príležitosti riešenia akýchsi súrnych bezodkladností. Ing. Bublivému proste ľudia svojou existenciou ukrajovali z jeho súkromného spánku.
Domov sa dopotácal (Pozor! Nie opitý, lež unavený, pozn. autora) pred polnocou a jediná sila, ktorá ho držala pri vedomí, bola plastická predstava sladkej a pripravenej postele.
Dobehol domov a padol do postele. Lenže vtedy víťazoslávne zatriumfoval vred. Akoby povedal „Chceš spať? Najprv sa najedz!“
Ing. Bublivý vyliezol z postele a pocítil takú slabosť, až mu vypadla z ruky aktovka. Hlad! Aká potupná prekážka v spánku. Aký nedokonalý je človek.
Zapálil si.
Potom ešte jednu.
Potom otvoril ľadničku, aby si overil, že je prázdna, ako jeho žalúdok. Bola. V niektorom rohu však vždy našiel niečo v mikroténovom sáčku a okamžite to zhltol buď na dúšok, alebo po kusoch, podľa charakteru poživatiny. Potom sa chvíľu opájal tým, ako mu žalúdok priam s počuteľným sŕkaním vysáva z jedla výživné látky a krv ich urýchlene rozvádza k príslušným ochromeným, či zlyhaným orgánom.
Po niekoľkých minútach tohto procesu sa v ňom začala prebúdzať nová, neznáma, energia: Chuť na ženy. Joj, aké neriešiteľno! Aby z mysle túto myšlienku vytlačil, začal takzvane „analyticky rozkladať“ nejaký vedecký problém. To mu bránilo v ceste do postele najmenej do tretej v noci. Potom rezignoval. Zhasol svetlo a slastne si ľahol.
Lenže čo to? Znovu hlad. Teraz sa už vážne rozčúlil nad telesnou schránkou zvanou človek a zúrivo vybehol z postele, vrazil do kuchyne a zapálil si. Keď sa trochu upokojil, začal chaoticky pobehovať po kuchyni, márne spomínajúc, prečo sem vlastne prišiel. Potom už len zaspával v kuchyni na stoličke pri úvahách, prečo jednotlivec nemôže vlastne nič, v tomto hnusnom režime, až prišiel vytúžený spánok.
Lenže nie nadlho. V najsladšej chvíli sna, ako bol jeho diskusný príspevok prerušený dlhým potleskom kolegov, pretínaný len výkrikmi BRAVÓ, len pretínaný, čím pretínaný, doparoma budíkom!
Ing. Bublivý sa tak strhol, až spadol zo stoličky. Zaujal hlboko antagonistický postoj k tomuto pekelnému stroju a rozzúrený do nepríčetnosti oblial svoj žalúdok žeravým čajom, čím zobudil aj unavený a neuznaný vred. Prišiel do práce celkom vysilený. Asi pol hodinu iba tupo hľadel pred seba, čím v sebe akumuloval energiu, potrebnú na uvarenie prvej kávy. Keď začal okolo seba rozpoznávať kontúry väčších predmetov a dávať si ich do súvislostí, uvaril si dve kávy. Jednu pre seba, jednu pre vred, nech sa už nezlostí. Aj vred mal dnes zlú náladu a nemal chuť ani sa ozvať. Bol nevyspatý.
Bublivý existoval vo svojom kresle a sníval o klinickej smrti a krásnom bytí po bytí. Takmer mal pocit, že sa vidí odniekadiaľ na strope, ako náhle vybieha z miestnosti pobiehať po ústave. Videl zrazu všetko inak, zdalo sa mu, že plachtí priestorom a cez stenu vidí čosi čo nevidno, ale blíži sa to na ústav. Cítil, že ak nepatrne pohne čímkoľvek, všetko pochopí. Už sa chcel pohnúť, no vtom ho čosi strhlo, zahučalo a zrazu zistil, že stojí na chodbe a diskutuje pri cigaretke s kýmsi o holiacich strojčekoch.
13.02.1993