Naklonený ústav - 01 - Prízemie
Zo šuflíka 1985 – 1993. Upozornenie: Mená, názvy a príbehy použité v texte sú vymyslené. Akákoľvek zhoda s realitou je náhodná.
Prízemie
…Keď prechádzate križovatkou zo Sústružnej ulice na Hoblíkovú, tam, ako je na rohu bufet a vedľa neho to nové nákupné centrum a prejdete okolo prasknutého výkladu partiovej obuvi, odhalí sa pred vami pohľad na oblohotyčnú sklobetónovú budovu. Z nej na vás hľadia oči okien stoviek kancelárií, v zime vysvietených zelenkastým úradným svetlom nástropných žiariviek a v lete otvorenými oknami, spoza ktorých vychádza tlmený zvuk vravy, pretínaný ťukaním písacích strojov a občasným smiechom neviditeľných pracovníkov, ba možno aj členov brigád socialistickej práce, či priamo úderníkov.
Z brožúrky „Sprievodca mestom“ by ste sa mohli dočítať podobne, ako zo zhrdzavenej tabule nad vchodom, že je to sídlo Výskumného ústavu teoretickej práce.
Keby ste tu však pracovali, vedeli by ste, že už roky sa používa, ako označenie tohto ústavu iba skratka VÚTP.
Keby ste tam pracovali… Snáď lepší majster literatúry, než som ja by našiel výstižnejšie slovo, vyjadrujúce onú bolestnú pracovnú nečinnosť a krutú nudu, ale vy sa iste viete uskromniť – veď šetriť treba všade – a ďalej budete láskavo rozumieť slovné spojenie „práca vo VÚTP“ za synonymum nečinnosti. Dobre?
Keď prechádzate okolo budovy, možno vás upúta mierne ošumelý vzhľad tejto novostavby. Je to spôsobené hádam tým, že architekt zrejme popri iných náročných úlohách nerátal s možným účinkom vetra, ktorý sa zhodou okolností strhol práve v deň otvárania budovy. Už vtedy krutý a nepriateľský živel, ktorý sa prihnal zo západu v podobe chladného vetra strhol niekoľko hliníkových traverz z budovy. Ak sa práve na vás náhodou žiadna z nich nezrúti, iste ich zopár uvidíte medzi trávou po bokoch budovy.
Možno si položíte otázku, prečo táto budova na fotografii v Sprievodcovi mestom má čulú šedivú farbu a v skutočnosti je matne lesklá. Je to spôsobené tým, že architekt (alebo kto) zrejme pri koordinovanom plnení iných významných istiacich úloh pozabudol rátať s možným účinkom dažďa pri predpisovaní farby. Žiaľ v deň otvorenia budovy sa prihnala zo škaredého západu rozsiahla skazonosná desaťminútová búrka.
Aby však nevznikol mylný dojem, že azda kolektív autora (autor je schizoid, pozn. autora) iba kritizuje, je nutné uviesť, že chodci prechádzajúci pod VÚTP sú proti účinku prípadných padajúcich traverz, ktoré sa z budovy občas námatkovo uvoľňujú, zaistení. Sú zaistení tým, že na rohoch budovy sú výstražné tabuľky
a tieto výstrahy sú tam k dnešnému dňu minimálne tri. Štvrtú pred rokom zrazila jedna z padajúcich traverz.
Opadávanie časti ostenenia budovy (zatiaľ nie budovy samotnej) je spôsobené tým, že objekt svojím pravým krídlom postupne klesá do piesčito–ílovitého podkladu. Toto pomalé nakláňanie sa budovy smerom k pomníku architekta (Dipl. Ing. Janko Obuch) spôsobuje nemilé praskanie stien v kanceláriách, ba čo je horšie: občasný pád diplomov, či obrazov súdruha prezidenta. Handicapom tohto pomalého úkazu je, že v budove premáva už len jeden výťah, pretože ostatné sa už zrútili. Zamestnanci tejto 27 poschodovej budovy však napriek tomu chodia peši, a tak pokojne môžete vstúpiť do výťahu a nemusíte naň dlho čakať.
Budova VÚTP je svojím spôsobom svetovou ratitou, pretože je to asi jediný naklonený, či šikmý ústav. Nič podobné nemajú ani v Rumunsku, Nemeckej demokratickej republike, či v iných štátoch sveta, ak nepočítame naklonenú vežu v Pise.
Ak by ste nazbierali odvahu vyviezť sa až na posledné 27. poschodie a ak by vás výťah vyviezol až na posledné 27. poschodie, naskytol by sa vám prekrásny výhľad na mesto s jeho hlavnými dominantami a komunikačnými tepnami.
Videli by ste rebrá gotického kostola a za nimi srdce mesta – obchodný dom Slepé oko, obklopený úzkym pásom zelene – pľúcami mesta – trochu na doraz prefajčenými cigaretami mesta – komplexom tovární Stavošrot, produkujúcim chemické jedy na likvidáciu jedovatých účinkov starších jedovatých látok a odstránenie jedovatosti súčasne vyrábaných jedov. Z opačnej strany by ste videli známu krčmu „U Troch Tchorov“, pohostinstvo „Chromý kôň“, potom sklady, úrady, uličky a v diaľke v hmlistom náznaku básnivého oparu by sa črtali sídliská, sídliská, sídliská. (Liahne I, II, III, IV.)
Lenže my nemáme odvahu vyviezť sa výťahom na posledné 27. poschodie nakloneného ústavu a tak postávame pred budovou a počúvame ruch tlmene vychádzajúci z pootvorených okien kancelárií. Čo iné ostatne robiť, keď alkohol sa začne predávať až po desiatej hodine?
Keby sme takto postávali povedzme hodinu, iste by nás aspoň dvakrát legitimoval príslušník Verejnej bezpečnosti, dbajúci tak na verejnú bezpečnosť. Preto radšej ideme pomalým krokom, ako keby sme čosi nevedeli vyloviť z vrecka. Pritom však nenápadne pozorujme.
Okolo deviatej Ing. Horáčková zvykne dopiť kávu. To na ulicu nepočuť. (Nesŕka, pozn. autora.) Potom sa rozhliadne po spisoch, omámených kolegoch a začne jačať:
– Nech už konečne niečo robia s tými výsledkami, tak už robte niečo s tými výsledkami, vy máte vývoj! – a to by ste iste počuli aj na ulici. Potom všetko utíchne. Vedúci sa vrátil z toalety, kde tajne porušuje svoj zákaz fajčenia na druhom a treťom poschodí.
Prejdime teraz na druhú stranu, aby sme príliš nápadne nepostávali pred budovou. Tvárme sa, že sme turisti, ja som sprievodca a akože vám práve vykladám históriu VÚTP.
Začalo to mladíkom s uhrovatou tvárou a robotníckym pôvodom – Jožkom Gegáňom, neskorším riaditeľom PÚ PRC (Projektový ústav – projektová realizácia centra). Vtedajší neriaditeľ si všimol vtedy tiež mladú Jarolímu, ktorá mu učarovala. Najviac ho na nej zaujali jej veľké funkcie. Vstúpili do strany a po deviatich mesiacoch členstva sa narodil maličký súdruh riaditeľ. Rodičia však nevedeli, čoho. Preto otecko dal postaviť VÚTP. VÚTP rástol, podobne, ako jeho maličký súdruh riaditeľ. Riaditeľovanie majú niektoré rodiny akosi v krvi. A preto vznikol VÚTP.
Pozor, zľava sa blíži auto Verejnej bezpečnosti. Asi sme príliš nápadní. Rozídeme sa. Ja idem do Liahní III. Kto má cestu so mnou, tomu poviem ešte pár viet o súkromí zamestnancov VÚTP.
Väčšina z nich býva na sídliskach Liahne III – IV. Komplex sídlisk je novou časťou mesta, riešenou celkom novým typom panelákov, takzvanými MD – 077. Sú to mimoriadne vysoké „mikrodrapy“. Čo sa však vynaložilo do závratnej výšky domov (miestami až 18 poschodí!) bolo treba ušetriť na šírke budov, takže byty sú skôr vysoké, než priestranné. Najsprávnejší názov pre byt na Liahňach by azda bol „dvere na kľúč“, ale je príliš dlhý a málo hanlivý, preto sa neujal. Aj tu miniaturizácia súdruhov stavbárov asi predbehla aj vychýrených Japoncov.
Nakoniec, keďže už byty nie sú veľké, je v rámci kompenzácie veľké aspoň nájomné. Ešteže možno bezbreho kradnúť zo spoločného majetku.
Aby sme však len nekritizovali, všimnime si aj pekné stránky. Napríklad byty na Liahňach majú aj balkóny. A ak už neopadali, suší si na nich svoje prádlo desaťtisíce ľudí dodnes milé deti. Dobrú noc.
13.02.1993