Papuča ako dar

Darčekové šialenstvo vrcholí každé vianoce. Do momentu spustenia Vianoc nás delia hodiny a poslední neboráci horúčkovito dokupujú čokoľvek za čokoľvek, pretože darčekov nie je nikdy dosť. Hlavne, ak ešte nie sú žiadne. A ja som v tomto čase naivne zatúžil kúpiť si teplé papuče…Ochladilo sa a naše už aj tak dýchavičné ústredné kúrenie nestačí. Radiátory síce vydávajú okrem čudných zvukov aj trocha tepla, no toto teplo nestačí ani na orosenie okien. Mám tu zimu.

Vybral som sa preto kúpiť si papuče.

Mal som predstavu, že vyvalím tak 150 korún, možno 200 a za 20 minút som nazad. Netreba veľa minúť, papuče normálne nenosím.

Nič netušiac som vyrazil na trh posilniť sa mandarínkami. Videl som tam nedávno také veľké masívne papuče v tvare psov, mačiek, pazúrov. Mohli by byť celkom teplé, myslel som si. Vyzerajú síce dosť bláznivo, ale ktosi mi vravel, že my kreatívci vraj môžeme takto blbnúť. (Nič lucídne sa proste od bláznov aj tak neočakáva, môžeme si farbiť vlasy a nenosiť obleky na rokovania s klientami – veď je to jedno…)

Chyba. Papuče na trhu tak do čísla desať. OK. Tak nič. Mimochodom tak od 350 korún, to len na preliečenie mojich naivných cenových názorov.

Z trhu som sa teda premandarínkvoal do hypermarketu. Peši je to asi na 9 mandaríniek. Keďže mrzne, prsty sú skrehnuté, čistenie viazne.

A už stojím v riadnej obuve. Seriózny výrobca, žiadne čínskovietnamské miniatúry. A veru majú, kvalitný materiál. Žiadne plasty! Koža, kožušina (čiže aj bolesť). Kým postávam a čakám na nejakú červenú tetu, trocha preratúvam. Hmm. 6 stovák za tieto papuče… To je dosť. My, čo nenosíme oblek na rokovania nezarábame toľko ako manažéri. Ale na poriadne papuče ešte mám. Udriem sa po vrecku. Mám na sebe kabát, rifle a spodky. Cez toľko vrstiev to udretie nebude až tak bolieť.

A už sa čosi pohlo v dvierkach v ktorých sa predo mnou skrývajú červené tety. Bolo to jedno oko. Čosi zašuchotalo a inak nič sa nedialo. Tety asi čakajú, kedy odídem. Mám na seba upútať pozornosť? Zareval by som na celú predajňu neartikulovaný hrdelný vresk, to by ich mohlo vylákať z diery. Ale ešte počkám. Skúsim ich oklamať.

Zaliezol za stĺpik krabíc a čupol si. Keby niečo, rozviazala sa mi šnúrka. To sa v obuve stáva.

Oko z búdky zas vyukuklo. Keď červená teta videla, že sa už samoobsluhujem a dám pokoj, vyšla bez strachu von a za ňou sa vyrojili ďalšie tri. Strategicky sa rozostavili tak, aby som nemohol kradnúť, ak by som aj chcel. Ale dosť ďaleko, aby sa ich dalo niečo slušne spýtať.

Nakoniec som si jednu červenú tetu vybral a začal ju dobiehať. Obratne prekĺzla pomedzi krabicami, ako gazela pred levom, ale neušla mi.

Jedna otázka. Jedna odpoveď.

A už slobodne opúšťam predajňu. Nekradol som, ani nekúpil. Nebolo čo. Tak veľké papuče, akože vraj 12 a viac ani nevyrábajú. Červené tety sa znechutene pozerali ako vchádza akási tlstá ženská, ako zo Ženatého so záväzkami. Nebudú mať pokoj na klebety v búdke… Ale dosť o chudnutí, na to mám stránku www.chudnutie-ako.sk ktorej týmto zároveň robím neskrývanú reklamu.

Podobne som dopadol v ďalších šopíkoch.

No mal som tušiť, že zvyk sa zmeniť nedá. Papuče sú vypredané, vraj ešte stále patria medzi obľúbené darčeky. Ako u koho. Neviem. Možno pre tých čo od zúfalstva nevedia, čo kúpiť svojím blízkym. Keby mi niekto daroval papuče, umlátil by som ho nimi. Čo s papučami, ktoré sú malé. Moje číslo nedostať.

Potom som si spomenul, že v elektre by mohli mať elektrické papuče. To by mohlo byť vlastne celkom ideálne. Predstava, ako sa grilujem v horúcom elektrospotrebiči mnou prenikla. Mámivá vidina pálivo rozohriatych nôh (nie od čili papričiek) ma priam katapultovala do elektra.

V elektre elektrické papuče mali. Nie je čo riešiť – od rovnakého výrobcu už mám výhrevný vankúš na ktorom sedávam. Na rovnakom som stával na skúškach kapely v premrznutom bunkri. Dobré riešenie.

Akurát môj pôvodný papučový rozpočet už pekne bobtnal. 1400 korún. Som na desaťnásobku pôvodnej diétnej úvahy, myslel som si cestou domov. Veľká škatuľa ma však hriala pod pazuchou.

A doma bol ešte stále riadny psinec. Teraz to príde. Skoncujem so zimou. Takto vybabrem s ústredným kúrením a termostatickými ventilmi rozosievajúcimi po sídliskách zimu. Obul som papuču a zapol sa do prúdu. Kým sa začne zahrievať, stiahnem e-maily.

Sedieť v takej papuči, to by sa iste páčilo masochistom, tým, ktorí majú radi úplné znehybnenie, zviazanie a potom už dlho nič iné. Taká papuča to je ako putá na nohách. Hodne, ale fakt hodne nepohodlné sedenie. Jedna poloha a hotovo. Nohy k sebe, ako keby boli zviazané motúzom.

Ale čo už človek nespraví pre to príjemné teplo, ktoré sa z nôh pomaly začína rozlievať až k zadku? Tam už teplo slabne, ale elektrický vankúš ho posilní a tak teplo ďalej prúdi telom hore, ako autogénny tréning. Rozmŕza mozog, človek začína pracovať a svet už nie je to nehostinné ľadové miesto beznádejne sa rútiace chladným vesmírom.

Z týchto úvah ma vyviedla zima. Na nohy mi z vrchu papuče fúkala zima. Inak sa nič nezmenilo. Papuča sa veľmi pomaly zahrievala, zjavne od mojich nôh. Začal som ju skúmať. Hreje. Zvonka sa to dá rukou cítiť. Zvnútra ani veľmi nie. Z bokov nehreje, len chladí.

So zlosťou som schytil e-papuču a rýchlym krokom som sa vrátil do elektra, kde som ju s vďakou vrátil. A tak skončil môj papučový záchvat.

Pár dní to vydržím a pôjdem do Rakúska. Tam mali doteraz všetko, čo tu nie.

Iba že by Ježiško z posledných síl dovliekol nejaké veľké papuče. On to možno vlastne možno ani nie je až tak celkom zlý nápad na darček. :-) :-) :-)

Komentáre k článku: Papuča ako dar

  1. dafne 17. 02. 2009

    dostávam chuť si kúpiť tvoju knihu o chudnutí….

  2. Miro Veselý 17. 02. 2009

    :-) stačí prečítať. na webe je celá zadara.

  3. dafne 20. 02. 2009

    Máš ty pravdu, už ju lúskam a veľmi mi vyhovuje tvoj štýl písania. Aj tak ju kúpim kamoške, alebo neteri….. chi pre nás ženy je chudnutie asi podstata bytia.

Pridajte komentár:

Napíšte váš komentár k článku...

Vyplňte ešte: