Diel 22 - Mixáž zvukov - ako na to?
Pri mixovaní stôp narazíme na jeden nepríjemný fakt. Ak vydáme našu pesničku napospas verejnosti, nevieme, kto a na akom aparáte ju bude prehrávať.
Ak si pustíte ktorúkoľvek profesionálnu nahrávku na ktoromkoľvek aparáte, bude hrať tak dobre, aký dobrý je aparát.
Oni tí zákeráci zvukári v štúdiách rátajú s tým, že niekto ich bude počúvať na mono rádiu na pláži a iný na veľkej hifiveži.
Ako dobre by sa nám mixovalo, keby sme si mohli stanoviť, že nahrávku treba púšťať iba s basmi vyťatými na maximum a tak nahlas, aby sa triaslo celé poschodie, za zvuku sirény sanitky, odvážajúcej babičku odvedľa po mozgovej mŕtvici z hluku.
Prvé, čo amatérskemu zvukárovi napadne je, že tej nahrávke pri mixáži trochu pomôže. Basy sa pridajú, výšky sa pridajú a hotovo. Ak však takú nahrávku pustíte na malej aparatúre, basu nepočuť vôbec a jediné, čo je zrozumiteľné, je občasný úder činelu.
Preto sa pri koncovej mixáži aj vo výborne vybavených štúdiách používajú maličké a nie veľmi kvalitné reprobedničky. Napodobnite to. Skúste si to pustiť cez nejaký malý repráčik a mono.
A mixujte pomerne potichu. Ak sa necháte ohlušiť, nebudete nič poriadne počuť.
Táto rada sa ťažko plní autorovi. Ideálne by bolo na mixáž si prizvať niekoho s chladnou hlavou a nie aby to robil sám autor dočista omámený vlastnou dokonalosťou. :)
10.10.1999